TOYOTA RAV4
JASNÁ VOĽBA PRE OLYMPIJSKÉHO VÍŤAZA MATEJA TÓTHA
Dovoľte mi začať priamo – chôdza nie je práve typický obľúbený šport.
Nie je to veru najpopulárnejší šport, aj keď záujem u detí narastá. Ale väčšina detí chce byť futbalistami, hokejistami. U mňa to bolo podobné, ale mal som blízky vzťah k atletike vďaka základnej škole a blízkej atletickej dráhe. Odmalička som inklinoval k vytrvalostným športom a keď sme si v škole chôdzu vyskúšali na tréningu, skončil som zrazu tretí.
Mal som šťastie na trénera. Peter Mečiar bol úžasný motivátor, ktorý dokázal z takejto popolušky atletiky, ako chôdzu volajú, vyvolať dojmy a pocity, že som zrazu sníval o tom, že budem chodec. Ukazoval nám úspechy Jozefa Pribilinca, ale aj ďalších a ja som to hltal, chcel som byť ako oni.
Ako dlho sa venujete chôdzi profesionálne?
Športujem od trinástich od roku 1996, začínam teda 24. rok. Moja kariéra mala v podstate rýchly spád. Už od necelých 17 rokov žijem režim špičkového športovca a od roku 1999 reprezentujem Slovensko neprestajne každý rok na vrcholnom podujatí. Športový život je nádherný, nemenil by som ho, ale je to o stereotypoch – príprava, tréningy, podujatia. Hlava si už pomaly žiada zmenu. A šport, to je predovšetkým o hlave.
Keď športujete, všetko musí byť koncentrované na šport. Hneď ako sa objavia bočné vplyvy, najlepšie výkony jednoducho nepodáte. Pokiaľ športovcova hlava nie je stotožnená s tým, že ide do toho, bez ohľadu na počasie, tak v podstate nie je šanca to zvládnuť. Musí byť chuť, radosť a koncentrácia. Kým hlava dospeje, telo už je v dôchodku.
Potrebovali ste aj vy takto dospieť?
Určite. Mám našťastie za sebou 20 rokov tvrdých tréningov a každý krok využívam aj teraz. Telo si to pamätá. Aj keď forma rýchlo klesne a cítiť je aj týždňový výpadok, vďaka pamäti sa dokáže rýchlo vrátiť späť. Dnes už k veciam pristupujem inak. Každú cestu napríklad do Bratislavy musím plánovať, voľbou tréningov v predchádzajúcich dňoch, ako aj spôsobu následného zaťaženia tela. Športovcom ste skutočne 24 hodín denne.
To zrejme zvládne málokto...
Veľmi pomáha, ak si ľudia už v mladšom veku uvedomujú, čo ich čaká. Je potrebné sa koncentrovať v tom správnom čase. Tréneri i rodičia sú často premotivovaní a vidia už úspech, peniaze. To je veľmi krátka cesta. Ak to dieťa skutočne nebaví, príde tínedžerský vek, zistí, že nie je ochotné obetovať všetko len preto, že rodičia chcú.
Najdôležitejšie teda je?
Neprenášať svoje ambície. Treba ísť príkladom, viesť k športu. Rešpektovať dieťa, jeho nadanie a to, čo robí s radosťou. Prídu úspechy, pády, ale ak tam bude správna motivácia, úspechy sa vrátia. Ak sa to preháňa v mladosti, dieťa sa nevie dočkať dospievania a končí. Všetko s mierou.
Máte za sebou náročné obdobie plné úspechov, ale aj veľkých výziev. Povedzte nám, ako vyzerá život špičkového atléta dnes a aké sú vaše najbližšie plány.
Možno vás teraz prekvapím, no ja to vnímam tak, že moja športová kariéra síce nie je ešte na konci, ale už sa k tomu blíži.
Preto sme po dôkladnom rozhodovaní s mojím tímom, ale aj rodinou dospeli k tomu, že svoju koncentráciu budem sústrediť už iba na vybrané vrcholy. Uvedomujem si, že v mojom veku už nemôžem súťažiť s mladšími od marca do októbra a že aj moje telo mi už dáva najavo, že nezvláda permanentnú záťaž. Vybrali sme si tohtoročné majstrovstvá sveta v Dohe, ktoré sa uskutočnia koncom septembra, a pravdepodobne posledné moje veľké podujatie – Olympijské hry v Tokiu o rok neskôr.
Podobné rozhodnutia sa určite nerodia ľahko, je to ale iba o kondícii?
Kondícia je jedna vec, no bez takej silnej podpory, aká sa mi dostala v poslednom čase, by som sa už pre ďalšie roky v aktívnej reprezentácii pravdepodobne sám nerozhodol. Okrem priamej podpory ma veľmi silne motivujú aj úspechy našich „zimných dám“. Či už ide o Nasťu Kuzminovú, Paulu Fialkovú či Petru Vlhovú, ale asi najmä Nasťa, ktorá je podobne ako ja na sklonku kariéry a pritom sa stále dokáže tak dokonalo pripraviť a získať opäť cenné trofeje.
Rád by som zopakoval tieto úspechy a aj keď sa už dnes necítim tak dobre ako v špičkovej forme v rokoch 2015 či 2016, stále som konkurencieschopný a schopný pripraviť sa a zabojovať o najvyššie medaily. Či sa mi to podarí, to je už otázka mnohých veličín. Hlava chce, som o tom presvedčený, ale mám predsa len 36 rokov a telo mi už dáva jasné signály. Treba si dávať pozor.
Ako teda vyzerá život športovca dnes?
Tréningy zaberajú rozhodne veľa času, no keďže som individuálny športovec, mám to jednoduchšie. Ak trénujem doobeda, poobede môžem oddychovať, venovať sa rodine, pripravovať sa na najbližšie dni. Tu som spravil chyby napríklad v minulosti. Po svojich veľkých úspechoch som veľa cestoval, absolvoval veľa besied a podcenil tréningy. Vrátilo sa mi to.
Na druhú stranu, považujem za dôležité motivovať iných. Treba odkaz odovzdať. Inšpirovať. Ukázať, že tento obyčajný chalan z Nitry bez talentu, bez podpory jednoducho niečo dokázal. Vďaka pracovitosti a zodpovednosti.
S tým súvisí aj naša ďalšia otázka. Čo príde po roku 2020?
Hľadám na ňu odpoveď už dlhšie. Športovec ide do dôchodku zvyčajne už ako tridsiatnik a málokedy má popri tréningu čas na inú prácu. Ja mám našťastie skončenú žurnalistiku, no zároveň som vojak ozbrojených síl SR, funkcionár v zväzoch. Možností mám teda viac. Úprimne sa ale teším na mierne odlišnú kariéru a zároveň nové stereotypy.
Dôležitá je aj moja nová aktivita. Rozbehli sme športovú akadémiu Mateja Tótha, ktorú podporuje aj Toyota. Toto je vec, ktorá ma skutočne baví a viem si predstaviť, že sa jej budem venovať vo veľkom. Máme rozbehnuté športové tréningové skupiny po celom Slovensku. Chceme deti prilákať k športu, motivovať. Dnes máme v akadémii už takmer dvetisíc detí a zároveň viac ako štyri tisícky absolventov.
Čo by ste teda odkázali rodičom?
Deti jednoznačne chcú športovať. Je síce viac lákadiel a vo všeobecnosti kondícia mládeže klesá. Keď však namiesto tabletu či televízie ponúkneme šport, súťaže, prípadne možnosť tieto veci robiť v športovej akadémii nesúcej moje meno, deti to jednoducho chcú.
Je dôležité v nich prebudiť nadšenie a som rád, že pribúdajú možnosti ako multifunkčné ihriská či cyklotrasy. K dokonalosti máme samozrejme ďaleko, chýbajú tréneri, infraštruktúra, ale snažíme sa. Snažíme sa odhaľovať, v čom sú deti dobré, ukázať im potenciál a možno obzory, o ktorých môžu snívať.
Povedzte nám ešte, nájdete si okrem športu a rodiny čas aj na niečo iné?
Voľný čas je pre mňa jednoznačne rodina a tak svoje vlastné hobby trochu potláčam. Nechcem aby deti trpeli tým, že majú otca športovca. Ale ak cestujem sám, nikdy nejdem bez knihy, či niekoľkých kníh.
Realizujem sa aj v záhrade, ale mojou obrovskou vášňou sú autá. Na YouTube odoberám všetkých slovenských redaktorov, sledujem novinky, čítam portály a časopisy. Autá milujem a ten pocit, keď si ich môžem vylepšiť či niečo dokúpiť, je na nezaplatenie. Toto máme spoločné aj s mojím bratom. Pokiaľ sa v rodine náhodou kupuje nové auto, máme preťažené linky.
Sledujeme všetky trendy a citlivo aj vplyv áut na životné prostredie. Aj preto sa veľmi teším, že som po mnohých naftových autách presedlal napríklad do hybridného auta. Iba nedávno som si prevzal úplne novú Toyotu RAV4 a musím povedať, že predchodcu prekonala o dve triedy. Teší ma sledovanie spotreby, no pre rodinu potrebujem veľké auto, často si vozíme bicykle a iné športové potreby, moja voľba bola preto jasná. Ktovie, možno sa časom budem venovať aj autám.
